2015-06-18 Prečítajte si prezidentovu správu o stave republiky (2)
Je to povinnosť štátu voči občanom, aby si mohli povedať: toto je náš štát a je tu pre nás.
Školstvo potrebuje impulz Prednedávnom ma pozvali na obed a na rozhovor vedenie a študenti a študentky strednej školy na východnom Slovensku. Jedna zo študentiek, maturantka, mi hovorila o svojom zámere ísť na vysokú školu do mesta vzdialeného dvesto kilometrov. Keď som sa pýtal, či sa potom plánuje vrátiť domov, povedala áno, ak si tam nájde dobrú prácu. Bolo mi jasné, že tomu veľmi neverí. Jej otec pracuje v zahraničí, rodinu príde domov pozrieť raz za dva mesiace. Ako dlho jej otec takto pracuje? V rôznych krajinách už dvanásť rokov. Teda od šiesteho roku jej života. Riaditeľka školy mi potom priznala, že niektorí študenti majú absencie kvôli tomu, že sa musia postarať o menších súrodencov. Obaja rodičia pracujú mimo domova a staré mamy bývajú aj choré.
S veľkým porozumením registrujem, že vládna strana nedávno oznámila rozhodnutie podporiť regióny s vysokou nezamestnanosťou. A že aj ďalšie politické strany označujú regionálne rozdiely za svoju prioritu. Zatiaľ nepoznáme podrobnosti. Ale považujem to za pokrok a priznanie, že už nemôžeme iba čakať, kým do týchto regiónov raz postavíme poriadnu cestu. A potom že príde automaticky všetko. Bude trvať roky, kým tie cesty postavíme - a ani potom nič nepríde automaticky. Dovtedy sa môže stať, že tieto regióny natrvalo stratia kvalifikovanú pracovnú silu, zuteká z nich ešte viac mladých ľudí a nikdy sa navrátia. Nesmieme ich ponechať vlastnému osudu. Mnohí ľudia majú oprávnený pocit zabudnutej generácie v zabudnutých regiónoch. Mnohí stratili chuť a energiu bojovať ďalej.
Nebude to jednoduché, ani nebude fungovať v každom regióne to isté. Nedá sa vzbudzovať očakávania, že to pôjde rýchlo. Ale sme povinní oživiť vieru ľudí, aby si mohli skutočne na celom Slovensku oprávnene povedať: toto je náš štát a je tu pre všetkých a v každom kúte Slovenska.
Tá mladá dáma, o ktorej som hovoril, má napriek ťažkým pomerom v regióne šťastie. Prešla naším základným a stredným školstvom úspešne. Možno sa jej dostane vzdelania, s ktorým sa uplatní. Nie všetci majú také šťastie. Už do základných škôl nám vstupujú deti, ktoré sa nikdy nedostanú zo začarovaného kruhu zlých sociálnych pomerov, a naše školy nie sú pripravené vyrovnať tieto nevýhody.
Pedagógovia vysokých škôl hovoria o tom, že k nim prichádzajú stredoškoláci v priemere horšie pripravení ako v minulosti. Na strednej škole povie učiteľ, že svoje nároky na žiakov musel v priebehu dvoch desaťročí postupne znížiť o 30 percent. Pritom to, ako vyzerá dnes naše školstvo, tak bude naša krajina vyzerať o desať, o dvadsať rokov. Keď tí, ktorí dnes sú študentmi, začnú pracovať a riadiť našu krajinu.
Od zavedenia súčasného systému financovania školstva uplynulo dvanásť rokov. Sedem rokov máme školský zákon, ktorý mal zvýšiť kvalitu a rovnosť prístupu detí k vzdelávaniu. Rozpočet pre základné a stredné školy rastie. Doterajším vládam a parlamentom teda určite nechýbala snaha zlepšovať vzdelávanie na Slovensku.
Medzitým generácia detí, pod ktorú sa mali tieto zmeny priaznivo podpísať, už má za sebou desať rokov povinnej školskej dochádzky. A v medzinárodnom porovnaní, žiaľ, dosahuje v mnohých ohľadoch podpriemerné výsledky. Ukazuje sa tiež, že ak deti pochádzajú zo sociálne slabého prostredia, v škole budú spravidla dosahovať horšie výsledky ako ich spolužiaci s lepším zázemím. Čo považujem za zvlášť alarmujúce.
Z našich škôl vychádzajú aj študenti, ktorí vyhrávajú medzinárodné olympiády. Máme aj kvalitné stredné odborné školy, ktorých absolventov vyhľadávajú sami zamestnávatelia. Máme aj také vysoké školy alebo fakulty, ktoré poskytujú hodnotné vzdelanie. Ale celkový trend nie je dobrý.
Dnes sa chcem osobitne prihovoriť za pozornosť základnému školstvu.
Aj preto, že stojí v tieni, a neoprávnene. Základnými školami prechádzajú všetky naše deti, a čo pokazíme tam, už stredná škola nezachráni. Zdá sa mi, že je to práve základné školstvo, ktoré potrebuje dostať naozaj silný impulz v krátkom čase.
Nemusíme vymýšľať nové radikálne ciele. Len musíme opustiť predstavu, že deti a svet, v ktorom vyrastajú, sa prispôsobia našim školám. Učitelia by mali dostať viac slobody a podpory, aby sa mohli venovať deťom podľa ich individuálnych potrieb. Zmyslom známkovania a testovania žiakov by nemalo byť každoročné sklamanie; malo by viesť k informáciám, ktoré dokážeme prakticky použiť. Kde a v čom pomôcť konkrétnym žiakom alebo konkrétnym školám. Aby mali všetky deti príležitosť učivo zvládnuť, aby mohli primerane rozvíjať vlastné schopnosti a zručnosti. Aby základné školy motivovali a rozvíjali potenciál nadaných a schopnejších detí, a pomáhali tým deťom, ktoré potrebujú podporu.
Nemali by sme sa zmieriť s tým, že delenie na dobrých a zlých žiakov sa veľakrát začne hneď ich nástupom do prvej triedy. Dnes sa už systém vzdelávania na základných školách nemôže spoliehať na to, že tí slabší učivo dobehnú doma a s rodičmi. Spoločnosť sa zmenila a rodičia dnes jednoducho nemajú toľko času ako pred tridsiatimi rokmi, akokoľvek by si to želali.
A potom sú tu samozrejme deti z rómskych osád, ktorým rodinné zázemie nie je schopné pomôcť so vzdelávaním. Na základných školách máme šancu, ak nie jedinú šancu, ako pomôcť novým generáciám Rómov. Ak hovoríme o hľadaní riešenia zlej sociálnej situácie Rómov – perspektívneho a trváceho riešenia -, tak práve školstvo je odpoveď. Prihováram sa za povinnú predškolskú prípravu, aby tieto deti nevstupovali už do prvej triedy so spoločenským hendikepom, ktorého sa už nikdy nezbavia. Učiteľ, ktorý si získa srdce rómskeho dieťaťa, ktorý v ňom objaví nejaký talent, ktorý mu dá dôveru, ktorý mu pomôže a ktorý ho vedie, zachráni nejeden ľudský osud.
Celé školstvo – a to základné zvlášť – stojí na osobnosti učiteľa. Nie moderné budovy alebo počítače rozhodnú o kvalite nášho školstva, ale je to učiteľ. Musíme vrátiť postaveniu učiteľa jeho hodnotu v spoločnosti, ktorú má mať. Aby sa za učiteľov hlásili tí najlepší, aby byť učiteľom bolo cťou, aby bolo vyhľadávaným atraktívnym povolaním.
Chcem povedať, a prihovoriť sa - pri tejto jedinej téme, o ktorej dnes hovorím: musíme byť pripravení aj viac investovať. Aj preto, aby učiteľské povolanie nebola aj z ekonomických dôvodov druhá voľba pre mnohých budúcich učiteľov. Aj preto, aby sme dokázali väčšiu slobodu učiteľov podporiť ich ďalším vzdelávaním. Investíciami do profesionálneho rastu učiteľov aj do lepšieho riadenia škôl. Pretože základnými školami prechádzajú všetky naše deti, a dajme im teda všetkým rovnakú šancu. Aby sa všetky naše deti dokázali uplatniť, a aby dokázali v budúcnosti úspešne spravovať svoj štát.
Rovnosť pred zákonom Ak existuje na Slovensku niečo, čo spojí ľudí v nejakom pocite - bez ohľadu na sociálne postavenie, vek, miesto, kde človek žije, bez ohľadu na politické preferencie, či ľudia volia súčasnú vládu, alebo opozíciu alebo nechodia voliť - je to presvedčenie, že u nás nedokážeme zabezpečiť spravodlivosť. Nedokážeme vynútiť právo pre všetkých občanov. Že peniaze a vplyv hrajú príliš veľkú, ak nie rozhodujúcu úlohu aj tam, kde by mal platiť zákon. Že právny štát nie je právnym štátom pre každého rovnako.
Tento pocit pravdepodobne predčí všetky ostatné výčitky. Ľudia dokážu pochopiť mnohé. Zväčša nekladú na štát neprimerané požiadavky, nemajú nereálne očakávania, bez ohľadu na to, či chcú viac štátu alebo chcú menej štátu. Dokážu pochopiť sociálne nerovnosti, ak je ekonomický úspech založený na poctivej práci alebo korektnom podnikaní. Dokážu statočne bojovať s nepriaznivými okolnosťami v rodine, v zamestnaní. Ale želajú si povedať: V našej Slovenskej republike sme si pred zákonom všetci rovní. Nie formálne, podľa Ústavy, ale v reálnom svete, v ktorom žijeme.
Počas môjho prvého roku od inaugurácie ide o otázku, na ktorú sa mi najťažšie odpovedá. Keď sa ľudia pýtajú - a čo s tým máme urobiť, aby sme si mohli povedať, že sme si pred zákonom všetci rovní?
Príliš často sa stretávajú s diskrimináciou, neoprávneným zvýhodňovaním, uprednostňovaním, alebo naopak s krivdami a odstrkovaním. Priveľa ľudí v ich okolí má podobnú skúsenosť, príliš často o tom počujú z médií.
Prečo jedna súkromná firma ako je Váhostav požíva väčšiu ochranu štátu ako iní. Prečo niekto nesie za oveľa menšiu chybu ťažké následky, keď ľudia schovávajúci sa za schránkové firmy vyzerajú nedotknuteľní. Prečo niekto príde o zamestnanie, o živobytie, a niekto iný pokračuje ďalej. A prečo sa už raz konečne s tým nespraví poriadok.
Život nebýva vždy spravodlivý. Ale ľudia by ľahšie znášali nespravodlivosti, ktoré bežný život prináša aj v najlepšie fungujúcich štátoch, pokiaľ by videli, že sa štát dokáže vysporiadať aspoň s prípadmi, o ktorých sme počuli a vieme všetci.
Prisľúbil som občanom Slovenskej republiky, že sa budem na takéto prípady z minulosti pýtať, a že budem žiadať odpovede. Svoj sľub som sa snažil plniť, a musím priznať, že odpovede, ktoré by uspokojili občanov, som ani ako prezident nezískal.
Za rok výkonu svojej funkcie som nadobudol presvedčenie, že pri najväčších kauzách, ktoré sa dodnes nedostali ani pred súd - ako boli napríklad gorila, ktorá je stará deväť rokov, emisné zmenky alebo niektoré ďalšie - musí prísť už veľmi rýchlo deň, kedy povieme: tu sú výsledky, skutočné výsledky. Alebo nájdime odvahu povedať občanom priamo, bez okolkov a zrozumiteľne: prepáčte, nevieme a vedieť nebudeme, nedokázali sme a nedokážeme zistiť pravdu.
Aby sme obnovili dôveru občanov vo vlastný štát, bude lepšie nepokúšať trpezlivosť občanov ospravedlneniami, ktoré sú nedôveryhodné a vyznievajú ako právne kľučky. A pritom sa tváriť, že veď sa vyšetruje, pracuje. Nájdime odvahu povedať si pravdu, hoci nepríjemnú. Ako sa so zisteniami v kauze gorila nakladalo pred 9 rokmi a potom celý čas. Kto ako konal a čo zanedbal. Pomenujme, čo zlyhalo, čo máme zle nastavené. Bol to vyšetrovací postup? Činnosť prokuratúry? Zle postavené zákony? Zdokumentujme teda celý proces, ktorý sa začal pred 9 rokmi. Priznajme si na rovinu, čo zlyhalo. A nielen preto, aby sme si čestne priznali chybu a nemohúcnosť, ale aby sme odstránili príčiny, a aby sa v budúcnosti takéto nedoriešené kauzy neopakovali. Myslím, že to ľudia prijmú lepšie, ak si povieme pravdu, a ak pridáme dôveryhodné opatrenia a záruky. A keď vysvetlíme, aké.
Nie je celkom spravodlivé, ak sa v minulosti stala naša justícia jediným a hlavným symbolom štátu, v ktorom zákon neplatí pre každého rovnako a kde je právo nevymožiteľné.
V priebehu roka došlo v našej justícii k viacerým zmenám - a viackrát som povedal, že vidím svetielko na konci tunela. Vláda navrhla a parlament schválil niektoré nové pravidlá. Ako prezident som vo vzťahu k justícii využil svoje kompetencie. Výsledkom sú predovšetkým personálne zmeny na najvyšších postoch súdnictva. Začalo sa venovať viac pozornosti výberovým konaniam a generačnej obmene súdov. Je toho pravdepodobne viac, ako by sme si vedeli reálne predstaviť pred takým rokom a pol.
Ale nie je to dosť. Európska únia označila naše súdy za jedny z najhorších v Únii, a bez ďalších systémových zmien sudkyne a sudcovia nebudú patriť k povolaniam, ku ktorým majú občania dôveru, úctu a rešpekt.
Musím na tomto mieste hneď aj dodať, a rád by som to zdôraznil, že v našej justícii pracuje veľa slušných, poctivých, mravných a aj po odbornej stránke profesionálnych sudcov a súdnych úradníkov. Myslím, že si zaslúžia, aby sme na nich pri našich sťažnostiach na justíciu nezabúdali.
Aj aby sme pochopili, že pociťujú ako nespravodlivosť, že povolanie sudcu u nás nemá dobrý zvuk.
Zmeny v súdnictve prispeli k lepšej a slobodnejšej atmosfére medzi sudcami, tá sa ale po počiatočnej úľave postupne rozriedila do akéhosi sebauspokojenia. Namiesto silnejšej sebareflexie, ku ktorej mala slobodnejšia atmosféra otvoriť cestu, naďalej prežívame tak, že na všetko zlé a pochybné nájdeme odpoveď: bolo to v súlade so zákonom.
A súdnictvo naďalej vykazuje znaky uzavretého systému.
Po roku výkonu limitovaných kompetencií, ktoré má prezident voči justícii, musím priznať, že som lepšie pochopil aj prekážky a odpor voči akýmkoľvek zmenám, o ktoré sa pokúšali alebo budú pokúšať ministri spravodlivosti, vlády a parlamenty. Zdá sa, že pocit nedotknuteľnosti a odhodlanie chrániť svoje osobné pozície sú u niektorých sudcov silnejšie ako pokora k výsadnému postaveniu, ktoré majú. Rozhodnutie o výmene členov súdnej rady v právomoci prezidenta, ktoré som urobil, podobne ako to urobila vláda a parlament, je zrazu spochybňované v záujme zachovania si funkcie. Po nástupe do úradu som zistil, aké postupy sa používali, a niektorí sudcovia sa tak vyhli zákonnej procedúre návrhu na ich odvolanie z funkcie sudcu z dôvodu veku. Bol som informovaný o prípadoch, kedy si niektorí sudcovia dokonca odmietli prevziať rozhodnutie o odvolaní a jednoducho súdili ďalej.
Bolo by veľkou chybou, keby sme sa uspokojili, že v justícii došlo v poslednom čase k niektorým zmenám. Bolo by veľkou chybou spoliehať sa na to, že tieto zmeny posunuli výkon justície natoľko, aby sme sa aspoň odrazili odo dna v porovnaní s ostatnými krajinami Európskej únie.
