2015-06-18 Prečítajte si prezidentovu správu o stave republiky (1)
Prečítajte si prezidentovu správu o stave republiky
Dovoľte mi začať tým, že napriek ústavnej právomoci prezidenta vystúpiť pred vami so Správou o stave republiky, ktorá je v ústave zapísaná od jej prijatia, u nás zatiaľ nevznikla pevná tradícia pre túto príležitosť. Pre svoje prvé vystúpenie som zvolil termín rok od inaugurácie - a chcem k nej prispieť aspoň tým, že pokiaľ sa nestane niečo výnimočné, budem tento júnový termín dodržiavať v ďalších rokoch.
Pretože takáto pevná tradícia neexistuje, stál som aj pred otázkou, aký zmysel a obsah má mať. Aké sú očakávania vás, Národnej rady, a aké sú očakávania občanov, od ktorých má parlament aj prezident priamy mandát. Budem sa vo svojom vystúpení opierať o tento mandát a budem hovoriť o tom, čo je podľa môjho názoru pre Slovensko, pre našu republiku, dôležité dnes a v najbližšom čase. Verím, že všetci rozumieme tomu, že sa v jednom prejave nedajú obsiahnuť všetky problémy a výzvy, ktorým dnes naša republika čelí. Ale jedna z nich podľa mňa stojí nad všetkými: a to je výzva posilniť dôveru občanov vo svoj štát.
Uvedomujem si tiež, že pred vami vystupujem v čase, kedy budú už zakrátko vznikať mnohé „správy o stave republiky“. Správy a hodnotenia našej krajiny, ktoré si vytvoria ľudia, niekedy skryte vo svojej mysli alebo pri diskusiách v rodine alebo so svojimi známymi. Všetky tieto „správy o stave republiky“ budú mať už onedlho úplne rovnakú silu a budú si rovnocenné, pretože v marci budúceho roka v parlamentných voľbách každý sám, svojim volebným hlasom alebo svojou neúčasťou vo voľbách vydá svoju vlastnú správu o stave republiky. Preto tému parlamentných volieb nechcem v mojom vystúpení obísť.
Budúcnosť Slovenska V porovnaní s väčšinou krajín sveta - je Slovensko veľmi úspešná krajina. Osobitne za posledných 17 rokov sme prešli kus cesty rýchlejšie ako krajiny nám blízke, v podobnej situácii, s porovnateľnými možnosťami.
Očakávania a ambície, ktoré sme mali a za ktorými sme išli, pribrzdila pred niekoľkými rokmi svetová finančná a ekonomická kríza. Aj tú Slovensko zvládlo s menšími stratami ako mnohé iné štáty. Viaceré náročné rozhodnutia z minulosti sa ukázali ako správne.
Napriek tomu nám kríza zobrala nielen hospodársky rast a pracovné miesta - vzala nám ešte niečo. Vzala nám predkrízové presvedčenie, rozšírený pocit uspokojenia a vieru, že po vstupe do Európskej únie je naša cesta k lepšiemu štátu, k vyššej prosperite a kvalitnejšiemu životu akoby predurčená. Vzala nám vieru v úspech. Kríza nám pripomenula, že sme ako malá krajina príliš zraniteľní pred vonkajšími vplyvmi, a pre trvalo udržateľný úspech potrebujeme silnejšie a stabilnejšie vlastné základy.
Dnes znovu prevláda pocit, že sme z najhoršieho vonku. Naša ekonomika rastie tempom, ktorý patrí medzi najrýchlejšie v eurozóne. Počet ľudí bez práce sa znižuje. Slovensko je objektívne v lepšej kondícii než pred pár rokmi, kedy to chvíľu vyzeralo, že spolu s celou Európou stojíme na okraji ekonomickej, finančnej a sociálnej priepasti.
Vďaka obom vládam po roku 2010 sú dnes pod kontrolou verejné financie. Určite aj vďaka prezieravej správnej dohode politikov naprieč celým spektrom na ústavnom zákone o dlhovej brzde. Je to dobrý príklad, aké trváce a pre krajinu užitočné rozhodnutia môžu vzniknúť, keď vznikne dohoda na správnej priorite pre krajinu.
Je táto stabilita verejných financií úspechom? Určite áno. Dokonca sa dá povedať, že vy, poslanci Národnej rady a vláda Slovenskej republiky, spolu s parlamentom a vládou v ďalšom funkčnom období máte v rukách jedinečnú šancu urobiť prelomový príspevok pre budúcnosť Slovenska. Môžete nastaviť latku, ktorá sa bude v budúcnosti ťažko podliezať. Mám na mysli záväzok súčasnej politickej generácie dosiahnuť do roku 2017 približne vyrovnaný rozpočet verejnej správy.
Dve desaťročia každá nová vláda na začiatku funkčného obdobia žiadala občanov o porozumenie. Rozpočtové škrty, takzvané uťahovania opaskov alebo zvyšovanie daní, to všetko sa vždy dialo v mene ozdravenia verejných financií. Slovníkom ministrov financií - fiškálnej konsolidácie.
Vytvorili ste príležitosť onedlho túto kapitolu definitívne uzavrieť a ponúknuť ľuďom viac než len pravidelnú perspektívu úsporných opatrení v mene znižovania deficitov. Chcem vás požiadať, aby ste túto príležitosť nepustili z rúk. Ako prezident vás ubezpečujem, že na zostávajúcom kuse cesty sa postavím na stranu rozhodnutí, ktoré nás dovedú k tomuto cieľu.
Takúto stabilitu, zodpovedné hospodárenie štátu v lepších časoch potrebujeme, aby sme si v týchto lepších časoch vedeli odpovedať na otázku a dohodnúť sa: do čoho musí Slovensko investovať, aby sme urobili kvalitatívny skok, aj preto, aby sme boli ako krajina odolnejší, pripravenejší, keď príde ďalšia kríza. Pretože krízy, ako všetci vieme, nielen boli, ale aj budú. Aby sa nestalo, že rozdrobíme naše investície na množstvo malých, pre občanov možno ústretových projektov, ale kvalitatívny strategický krok nespravíme.
Vážené dámy a páni. Podobný spor, aký sa ešte pred niekoľkými rokmi viedol o zodpovedné hospodárenie štátu, vedie sa už desať rokov o podobu nášho dôchodkového systému. Za ten čas sa u nás vystriedali viaceré vlády. Urobili sa viaceré zmeny. Ale druhý dôchodkový pilier, o ktorý sa tento spor hlavne viedol, zostal zachovaný. Tento týždeň uplynulo v poradí už štvrté obdobie, kedy sporitelia dostali opäť možnosť z neho vystúpiť. Domnievam sa, že teraz nastal správny čas potvrdiť širokú a pevnú dohodu na podobe nášho dôchodkového systému. Podobne, ako to parlament urobil pred pár rokmi so záväzkom o rozpočtovej zodpovednosti. Dôchodky musia byť spojené s istotou a garanciou systému. Preto by ste urobili veľkú službu občanom Slovenska, keby ste im takúto istotu a predvídateľnosť poskytli.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci. Takto pred rokom som v inauguračnom prejave povedal, že väčšina ľudí u nás sa necíti byť súčasťou úspešného Slovenska. Myslím, že odvtedy sa na tom veľa nezmenilo. K tomu sa pridáva aj presvedčenie, že nevyužívame dostatočne potenciál, ktorý máme. Že nevyužívame príležitosti, ktoré nám boli dané aj ktoré sme si vytvorili.
Nebýva pravidlom, aby sa zhodovali experti, ktorí analyzujú systémové problémy, a bežní ľudia, ktorí vnímajú krajinu cez svoje každodenné starosti. U nás takáto zhoda na problémoch spoločnosti v skutočnosti existuje.
Zhoda existuje, napriek tomu akoby sa u nás postupne vytrácala viera, že s tým dokážeme aj niečo urobiť. Slovensko prešlo kus cesty. Všeličo sme sa dokázali naučiť, prekonať, dosiahnuť. Ale akoby na našu krajinu už nejaký čas doľahla únava. V časti spoločnosti až rezignácia. Ľudia ešte stále chodia voliť. Ale prechovávajú už len malú vieru, že sa u nás niečo pohne naozaj významne.
Ako prezident určite nebudem dávať občanom odporúčanie, koho voliť v parlamentných voľbách. Budem však v najbližších mesiacoch ľudí povzbudzovať, aby určite voliť išli. Bez ohľadu na to, koho sú rozhodnutí voliť, alebo pre koho sa ešte rozhodnú - budem spoluobčanov povzbudzovať, nech majú na programy a záväzky politických strán a ich predstaviteľov najvyššie nároky. Aby v tom boli dôslední.
Aby nerezignovali na možnosť, že sa u nás môžu veci pohnúť naozaj významne. Aby sa pýtali, a aby žiadali odpovede: ako konkrétne, a dokedy presne. Aby sa nevzdali svojho práva povedať: toto je náš štát, naša republika, naša zodpovednosť.
Som totiž presvedčený, že sme sa ocitli v kritickom čase, aby sme obnovili dôveru občanov vo svoj štát. A obnoviť túto dôveru občanov vo svoj štát sa môže podariť len tak, že budeme nároční a v niektorých oblastiach dosiahneme kvalitatívny skok. Preto vo svojom vystúpení dnes nebudem hovoriť o všetkom, čím ľudia žijú, čím žije Slovenská republika. Nebudem vyratúvať zoznam úspechov a predkladať výpočet všetkých problémov. Dnes nemám ambíciu hovoriť ani o tom, v čom môže byť Slovensko výnimočné a v čom môže vyniknúť. Chcem využiť túto príležitosť hovoriť o tom, čo by malo byť normálne. Čo považujem za dôležité, aby si všetci občania mohli povedať: toto je náš štát a je tu pre nás.
Poriadok v zdravotníctve Dovoľte mi začať tým, že to bude už hádam desiaty rok, odkedy sa opakovane debatuje o tom, či sa Slovensko má vrátiť k systému jednej zdravotnej poisťovne. Alebo či sa dá - a akým spôsobom - zakázať zisk súkromných zdravotných poisťovní. Chvíľu to téma je, potom chvíľu nie je, a potom znovu je. Pravdepodobne to bude téma aj ďalšej predvolebnej kampane.
Ide o politický spor, ktorý sa nedá rozsúdiť, pretože aj v Európskej únii existujú rôzne systémy. Nikto nemá zázračný argument, že by jeden alebo druhý systém priniesol pacientovi na Slovensku vyššiu úroveň zdravotnej starostlivosti. A naše zdravotníctvo by preto fungovalo efektívnejšie, lepšie, spoľahlivejšie, kvalitnejšie pre všetkých ľudí.
Pritom existujú dosiahnuteľné ciele, u ktorých nie je dôvod viesť politické spory. Napríklad poriadok a transparentnosť nie sú vecou ideológie. Bez poriadku a transparentnosti nebude lepšie fungovať žiaden systém. Poriadok a transparentnosť v zdravotníctve nie sú otázkou nedostatočných možností štátu.
Uvediem príklad z nedávneho obdobia, kedy sa parlament rozhodol zakázať jeden z poplatkov - za prednostné objednanie sa u lekára. Bez ohľadu na to, čo si o tomto konkrétnom poplatku myslíme, existuje popri ňom veľké množstvo ďalších neprehľadných poplatkov v našom zdravotníctve. Občania im nerozumejú, ale platia ich. Lebo čo iné im zostáva. Dnes vyberané poplatky majú pritom taký rozsah, že emócie okolo dvadsaťkorunáčky spred niekoľkých rokov, dnes v hodnote 70 centov, vyzerajú nepochopiteľne.
Už dnes pritom počúvame, že sme spotrebovali týždne diskusií o niečom, čo sme pravdepodobne nevyriešili. Lekári tvrdia, že tento poplatok vyberať potrebujú z ekonomických dôvodov. A niektorí pacienti sú ochotní za túto službu zaplatiť. Vynachádzajú sa teda spôsoby a cestičky, akými sa tento poplatok za objednanie na vyšetrenie bude vyberať ďalej. Potom spotrebujeme ďalšiu energiu na analýzy, na kontroly, a na nové spory. Namiesto toho, aby štát zaviedol poriadok a transparentne stanovil, za čo presne - a za akých okolností - sa u nás v zdravotníctve nejaké poplatky vyberať smú. Všetko ostatné by bolo mimo zákon - a každý by tomu rozumel.
Hovorím o tom, že štát, parlament, vláda a ministerstvo zdravotníctva prostredníctvom štátnej poisťovne nastavuje a určuje pomery zhruba v sedemdesiatich percentách nášho zdravotníctva. A štát má regulačné nástroje v celom zdravotníctve. Preto má absolútne možnosti zaviesť poriadok, zrozumiteľné pravidlá a spravodlivosť - a nesie za to pred občanmi politickú aj manažérsku zodpovednosť. Subjektívna svojvôľa, ktorá umožňuje v zdravotníctve a hlavne vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni netransparentnosť, musí byť nahradená jasnými zákonmi a pravidlami.
Nie je to otázka možností, v tomto prípade ani dodatočných zdrojov. Je to len otázka vôle a ochoty ľudí, ktorí rezort riadia. Dokonca to nie je otázka ani toho, či máme dosť nápadov. Či vieme, ako to urobiť. Takéto projekty viacerých vlád existujú. A viaceré vlády sa k nim prihlásili. A netýka sa to iba zdravotníctva, že u nás vieme oznámiť a začať obrovské množstvo projektov. Ale prejdú roky, a nevieme ich dokončiť -tak, aby tieto projekty prinášali aj nejaký úžitok občanom.
Stali sme sa európskymi rekordérmi v dĺžke zavádzania systému DRG, spravodlivej platby za diagnózu, ktorá by priniesla do systému elementárny poriadok, väčšiu transparentnosť aj viac objektívnych merateľných informácií z našich nemocníc. Je to skutočne akurát na Slovensku tak neprekonateľne technicky náročné? Nemožno sa čudovať, že to potom vyzerá, že DRG nedokážeme zaviesť len a len preto, že si to neželajú rôzne lobistické skupiny, ktorým zavedenie poriadku nevyhovuje.
Do rovnakej kategórie dlhoročných začatých a nedokončených projektov patrí aj systém eHealth, ktorého súčasťou má byť aj elektronická zdravotná karta pacienta. Opakované odkladanie. Opakované posúvanie termínov dokončenia až na obdobie, za ktoré bude znovu niesť zodpovednosť niekto iný, takže znovu neponesie zodpovednosť nikto.
Všetci podpíšeme, že právo na rovnakú základnú zdravotnú starostlivosť by malo byť rovnaké pre každého pacienta. Prečo potom nemáme - a prečo sa nestanú dôležitou prioritou - normatívne zavedené štandardné diagnostické a liečebné postupy, ktoré sú bežnou normou v iných krajinách. Podľa vyjadrení mnohých lekárov - spolu s časovými odkladmi odborných vyšetrení a diagnostiky - je to v konečnom dôsledku príčina aj toho najhoršieho. Zbytočných úmrtí našich ľudí.
Myslím si, že sa nedá zdôvodniť, prečo štát nedokáže presadiť systém, takzvaný benchmarking, alebo ak chcete systém porovnávania cien, ktorý by vylučoval pochybnosti o nákupoch zdravotníckej techniky z verejných zdrojov. Alebo prečo sú zmluvy Všeobecnej zdravotnej poisťovne s lekármi, súkromnými laboratóriami a diagnostickými centrami zverejňované v takej forme, že to spĺňa kritéria transparentnosti iba formálne.
Ak by kompetentní chceli, toto všetko dokážeme urobiť. Dokázali to urobiť inde, kde nedokázali urobiť mnohé veci, ktoré sme dokázali u nás Slovensku. Zopakujem a podčiarknem. Poriadok a transparentnosť v našom zdravotníctve nie je otázkou politického presvedčenia. Je to vec úcty k ľuďom, k zdraviu a k životu, k tomu najcennejšiemu, čo máme. Poriadok a transparentnosť je predpokladom toho, aby sme vedeli, či máme v zdravotníctve dosť zdrojov, len ich nevyužívame efektívne v prospech pacientov.
